Prečo v nás vznikajú vnútorné zranenia, ktoré nás ovplyvňujú na celý život? Ako sa stane, že mám nedostatok sebadôvery a negatívny názor na seba?
Keď sa narodíme, náš život úplne závisí od našich rodičov. Od nich dostaneme jesť, oni nás okúpu, odejú. Často žijú v domnení, že toto malým deťom stačí, že dieťa je spokojné, ak je napapané a má sa s čím hrať. Ale dieťa okrem tohto potrebuje aj cítiť, že je videné, že jeho pocity nie sú brané na ľahkú váhu. Potrebuje cítiť, že rodičia s ním skutočne komunikujú, že rozumejú jeho stavom.
Dieťa sa od svojich rodičov učí aj prístupu k sebe samému: ak naňho rodičia často kričia, domnieva sa, že s ním niečo nie je v poriadku, ak ho často kritizujú, domnieva sa, že nič nevie urobiť správne, ak nikdy neberú do úvahy jeho požiadavky, domnieva sa, že je bez hodnoty. A tak vzniká zlý životný postoj k sebe samému. Človek nemá radosť sám zo seba a nedokáže nájsť šťastie.
Naša mienka o nás vychádza prirodzene od dvoch najdôležitejších ľudí nášho života: našich rodičov. Ich názory o nás považujeme za pravdivé, aj keď také často nie sú. Je to len to, ako nás videli naši rodičia počas ich problémov a cez ich osobné filtry.
Ak chcete mať k sebe dobrý vzťah, musíte sa pozrieť späť do minulosti a sami zhodnotiť, čo pravda je a čo pravda nie je. Je však dosť pravdepodobné, že zatiaľ si neveríte a svoje názory potrebujete mať potvrdené z vonku. Preto je dobré obrátiť sa na nejakého odborníka. Naučí vás ako rozoznať čo o vás pravda je a čo nie je.
Počítač s chybným programom sa sám nepreprogramuje a takisto to nemôže urobiť ani váš mozog. Potrebuje na to ďalšiu osobu, ktorá sa programom mysle rozumie a vie ako všetko preinštalovať. Ak by sa vám niekto takýto zišiel, napíšte nám správu. Preinštalujeme!
Môžeme rozlíšiť vnútorné zranenia po mame a po otcovi (aj keď často je to zmiešané).
Kedy vzniká zranenie z matky.
Vzniká vtedy, ak sa matka o dieťa síce starala, ale nedokázala sa skutočne a úprimne naladiť na jeho citové potreby. Teda dávala mu, čo si ona myslela, že dieťa potrebuje, nie to, čo dieťa skutočne potrebovalo. Možno ho nezneužívala ani nezanedbávala, ale bola vždy vzdialená a dieťaťu nevenovala skutočnú pozornosť.
Ako môžete vedieť, že aj vy máte v sebe toto zranenie? Pozrite sa trochu späť do minulosti, či tam nájdete tieto situácie:
- Nikdy ste nemali pocit, že máte podporu a prijatie od vašej matky.
- Mali ste obavy, že vás matka nemá rada alebo že vás nemá rada toľko ako ostatných súrodencov.
- Nevedeli ste sa spojiť s matkou na emočnej úrovni.
- Boli ste si vašim vzťahom s matkou neistí, hlavne vtedy ak ste niečo vyviedli.
- Snažili ste sa robiť všetko čo najlepšie a byť dokonalými, chceli ste tým získať pozornosť a prijatie svojej matky.
- Mali ste vždy pocit, že musíte svoju matku chrániť, starať sa o ňu a neuvedomovali ste si, že to ona má chrániť vás.
Takéto pocity v detstve vytvárajú v človeku malý pocit sebahodnoty, znižujú sebaúctu a vieru, že je hodný láskyplného vzťahu. Ľudia s takýmto zranením sa vždy cítia neúplní. Zároveň sa stále snažia o dokonalosť a pocit kontroly.
A ako ovplyvňuje vzťah, ktorý sme mali s otcom v detstve, náš celý život?
Dieťa nepozná svet dospelých: čo je to chodiť do práce, nevedieť platiť účty atď, takže keď bol náš otec nahnevaný, bezcitný, ľahostajný, vzdialený, utiahnutý, neprítomný, alebo kritický jeho správanie sme si vysvetlili ako:
- Som nula, nemám žiadnu hodnotu
- Som hlúpy, vadný, nič nedokážem
- Som neschopný, nikdy to nezvládnem
- Som nemilovaný, nikto ma nikdy nebude mať rád
Takýto názor, ktorý si na seba vytvoríme v detstve, nám potom garantuje život, ktorý nás ničí.
Naše presvedčenia sú zakorenené hlboko v našej mysli a preto je samému človeku ťažké odhaliť celý deštruktívny mechanizmus.
Ak sa stotožňujete s niektorým z vyššie uvedených bodov, určite sa obráťte na odborníka!